Pre môjho deduška bolá tá lavička všetkým. Ani nie tak samotná lavička, možno skôr ten majestátny tieň, ktorý v lete vytváral mohutný strom. Jeho konáre si už toho preskákali viac než ja za celý môj život.Starý otec mi pred smrťou odkázal svoju chalúpku. Pravdupovediac, nebol som veľmi prekvapený, veď ja jediný som ho chodieval navštevovať. Jeho pohrebu sa zúčastnili traja ľudia. Farár, kopáč jamy a ja. Až po dvanástich rokoch som sa odhodlal vybrať sa po dávno zabudnutej ceste na vidiek, za lavičkou, za chalúpkou.Doma bolo neskutočné horko, no čím bližšie som sa bol s bicyklom pri chalúpke, tým viac som sa ponáral do chladivého, lahodne vidieckeho vánku. Keď som zastal pred domom, oblial ma pot. Všetky moje spomienky, zaprášené v hlave, všetky boli razom jasné, na chvíľu som dokonca uveril, že na lavičke ešte stále sedí starý otec.Prebral som sa na posteli v chalúpke. Do dnešného dňa vôbec nerozumiem, ako som sa tam dostal. Skutočne si neviem vysvetliť, ako je možné, že som tam podľa hodiniek ležal celé tri hodiny. Chcel som sa napiť, no voda netiekla. Rozhodol som sa teda zájsť bicyklom pre balenú vodu do obchodu. Dvere boli zamknuté. Začal som prepadať panike. No konal som rozvážne. Vytiahol som z vrecka mobil a zavolal na políciu.Vysvetlil som, že som sa pravdepodobne stal obeťou lúpeže a že ma niekto pravdepodobne zamkol v chatke v Ľevandulovej, číslo domu dvanásť. Vo vrecku mi chýbalo päťsto korún, práve tých, za ktorých som si plánoval kúpiť balenú vodu. Hlas v telefóne mi sľúbil, že hliadka príde čoskoro, že mám byť trepezlivý.Ani som sa nenazdal a ktosi otvoril dvere. Bol to policajt.Toto svedectvo píšem z blázninca. Priviedli ma sem pred dvoma rokmi. Nikto mi tu neverí. Keď sa pozriem spoza mreží tunajšieho okna von na dvor, pohľad mi vždy skĺzne na jednu starú, ošúchanú lavičku...
Ošúchaná lavička
Pred dvanástimi rokmi skonal na vidieku môj starý otec. Mal som ho veľmi rád. Náplňou jeho života bola stará, ošúchaná lavička. Vždy si na ňu sadal pokorne, s úctou hodnou kráľovnej.