V utorok ráno už asi vstanem naposledy

Končí sa navždy smrťou? A koľko úmrtí treba na to, aby navždy bolo už len prázdnym, vyblednutým slovom, horlivo napísaným v očakávaní, že od navždy je už len jediný krôčik do raja. Milujem ťa, no bojím sa. Strach ma prenasleduje na každučkom kroku, dokonca ma prenasleduje aj vtedy, keď stojím. Som paranoidný sám voči sebe. Obávam sa, že moje city sú len výplodom niekoho iného, kto sa za mňa pokladá. Sama možno tušíš o čom hovorím. A ak nie, potom prosím buď ku mne zhovievavá, a pochop že neviem nájsť cestu späť medzi nás dvoch, do toho krásneho prázdna, ktoré najlepšie vypovedá o tom, ako blízko sme k sebe mali. Chcem mať opäť pocit, že som tým jediným úprimne milovaným človekom na tomto bezútešnom svete. Chcem večer zaspávať s túžbou ráno vstať do sveta ružového vďaka tebe, a nie kvôli slepo optimistickým krvavo ružovým okuliarom.